Prihlásenie

E-mail
Heslo

Zabudli ste heslo? | Registrácia

Tip týždňa

 

financovanie II

 

Anketa Onaaauto.sk

Video dňa

Reklama

 

Viki Ráková: "Mám šťastie, že nemám strach".

Narodila sa v roku 1981 v Rimavskej Sobote. Po maturite na obchodnej akadémii vyhrala konkurz do maďarského divadla Thália v Košiciach. Po dvoch sezónach sa prihlásila na štúdium herectva na VŠMU, ktoré úspešne ukončila. Počas školy sa objavovala po boku Marcina a Krausa v Hurikáne, preslávil ju však najmä seriál Susedia. Účinkuje v seriáli Panelák, kde hrá Agátu a v zábavnom programe Kutyl, kde sa jej opäť ušla komická úloha.
Viki Ráková: "Mám šťastie, že nemám strach".

*Pred vyše rokom ste prišli vzhľadom na zaujímavé pracovné ponuky do Bratislavy. V čom vidíte život v hlavnom meste iný v porovnaní s Košicami?

Určite je rušnejší. Všimla som si, že východniari sú takí priateľskejší, zatiaľ čo ľudia v Bratislave akísi chladnejší. Košice sú predsa len menšie mesto. Ľudia tam majú viac voľného času a radi sa spoznávajú. V porovnaní s Košicami je v Bratislave viac pracovných príležitostí, a tým pádom menej času na kamarátstva. S kolegami sme dobrá partia, ale nestane sa ako v Košiciach, že by sme sa stretávali aj mimo práce.
 
*Pracovné kamarátstva vraj niekedy nerobia dobrotu... S tým nemáte skúsenosti?
 
Chvalabohu, na kolegov mám šťastie a dobre si s nimi vychádzam. Nie som konfliktný typ, dokážem sa aj na pracovnom mieste uvoľniť a zabaviť...
 
*V Košiciach ste sedem rokov účinkovali v maďarskom divadle Thália. Bol pre Vás odchod z východu ťažký?
 
Ťažký (povzdych). Prežila som tam veľmi pekné roky, mám tam všetkých kamarátov, kolegov...Všetko.
 
*Teraz máte 28 rokov, možno pravý čas na to, aby ste sa „usadili“. Bude tým miestom slovenská metropola?
 
Zatiaľ je to tak, že bývam v Bratislave.
 
*Doteraz ste spomínali na veci, za ktorými je Vám ľúto...Ak sa nato pozriete z tej druhej stránky, čo pozitívne Vám priniesla zmena bydliska?
 
Beriem to prirodzene, žijem tam kde mám prácu. Žila som u svojich v Rimavskej Sobote, potom v Košiciach a teraz v Bratislave. Mne sa tu celkom dobre býva...
 
*Väčšinou keď človek mení prostredie, spozoruje na sebe niečo nové. Niečo, čo dovtedy o sebe ešte nevedel...Ako je to vo Vašom prípade?
 
Áno, je to tak. Človek väčšinou pozná sám seba najmenej. Ale hercovou psou povinnosťou je, aj keď to niekedy bolí, aby sa doslova kutral v sebe. Na VŠMU sú hodiny herectva na to, aby sme sa sami poznali, pozorovali, vychytali sa v daných situáciách, zistili, ako v nich reagujeme. Slúžia nato, aby sme postavy stvárnili čo najuveriteľnejšie.
 
*Je to veľká cesta života, pretože človek sa nerád spoznáva...
 
Keď už je v nejakej fáze sebapoznania, prídu aj nepríjemné momenty. Zistí, že veru aj on má negatívne vlastnosti. V lepšom prípade začne na sebe pracovať – ak sa dá, zbaví sa svojich zlých vlastností, alebo sa aspoň kontroluje. A keď má slabšiu povahu, niekedy to vzdá. Ani vtedy sa nič vážne nestane. Iba ten, kto sa vzdá, bude o to chudobnejší...
 
*Vy ste ako na tom? Ste „za vodou“, očistená od negatívnych vlastností?
 
To by som nepovedala, ale určite ich už mám menej ako kedysi. Napríklad som bola dosť urážlivá, ale zistila som, že urážlivému človeku sa ťažko žije, nieto ešte tvorí. Takže túto vlastnosť som celkom úspešne zlikvidovala, avšak napríklad z dôverčivosti som stále nevyrástla (smiech).
 
*Predsa len viem o jednej zmene, ktorá na Vás počkala až do Bratislavy. Vodičský preukaz ste si síce pripravili už v Košiciach, ale jazdiť ste začali až v Bratislave.
 
Máte pravdu, šoférka som od novembra roku 2007. A jazdiť som začala pred Vianocami, v tom najhektickejšom čase. Nebolo mi všetko jedno!
 
*Ako vyzerala Vaša prvá jazda? Mám na mysli úplne prvú, keď ste boli sama v aute bez asistencie?
 
Keď som mala vodičský preukaz ešte len mesiac, kamarát Peter Modrovský mi poradil, aby som si požičala auto. Išli sme teda k jeho známym a keď som im ukázala svoj vodičský preukaz, vyrazilo im to dych. Zľakli sa, ale auto mi požičali. Moja práv jazda bola teda v tomto požičanom aute, na trase Avion – mesto.
 
*Čo ste cítili?
 
(smiech). Strach! Srdce mi tĺklo kdesi v krku, bála som sa, že to neprežijem. Párkrát mi aj zdochol motor, takže bol to zážitok. V tom čase všetci nakupovali na Vianoce, šoféri boli nervózni, cesty plné...Bolo to hektické.
 
Viki Ráková 
*Dnes už jazdíte vyše roka. Ako vyzerá Vaše šoférovanie teraz?
 
Nadobudla som k nemu pozitívny vzťah. Aj vďaka tomu, že mi v januári v Porsche Slovakia požičali červené Audi A3 a odvtedy mám najazdených asi 20-tisíc kilometrov. Myslím, že mám šťastie, že nemám strach. Navyše je v tej audinke automatická prevodovka. A to je skvelá vec, šoférovanie v meste mi už nerobí žiaden problém.
 
*K hromadnej doprave alebo taxíkom by ste sa už asi nechceli vrátiť...
 
To nie. Auto mi prirástlo k srdcu. Nielen preto, že je krásne, ale sa na ňom fakt dobre jazdí. Kto si zvykne na ten pocit slobody – stačí si sadnúť za volant a ísť kamkoľvek, či už za povinnosťami, alebo na výlet do lesa, ťažko sa s ním lúči. Nesmierne mi uľahčuje život.
 
*A z iného súdka – ako podľa Vás vyzerá vydarená dovolenka? Čo na nej nemôže chýbať?
 
V prvom rade môj priateľ. Potom krásna krajina. S priateľom neradi trávim čas len na jednom mieste. Väčšinou si robíme poznávacie zájazdy, v každom meste pobudneme nejaké tri – štyri dni a potom ideme ďalej. Dôležité pre mňa je, aby som o meste, kde som, veľa vedela a veľa z neho videla.
 
*Bola tento rok taká dovolenka?
 
Bude až na budúci. Tento rok sme nikam nešli, pretože sme si kúpili a zariaďovali byt. To bolo prednejšie.
 
zdroj: nový auto magazín
text: Dana Závadová
foto: internet
 

15. červen 2009 9:00 | Rozhovory | Diskusia