Katarína Knechtová: "Nemám textárske črevo."

 

Klavír – to bol otcov nápad. Chcel, aby jedna jeho dcéra bola hudobníčka – ako on, a druhá športovkyňa – ako on... (smiech). Máte pravdu, nebola som výnimka, vôbec sa mi nechcelo cvičiť Bacha, etudy, stupnice…Hodiny so mnou presedela za klavírom mama, ktorá tiež vedela hrať, čiže cvičila som pod dozorom. No v tom čase som hneď prišla aj na to, ako nástroj funguje, začala som teda komponovať. To ma bavilo! Tá radosť o skladania mi ostala, no rovnako asi aj nechuť interpretovať piesne iných. Ak by ste odo mňa žiadali zahrať pri ohníku akúsi notoricky známu pesničku, tak to nedokážem.

 

 

Samozrejme, áno. Ja som toho vyskúšala ažaž... Chodila som na hokej, hádzanú, plávala som za školu...

 

 

Raz sa rodičia pýtali mojej učiteľky klavíra, či by to bol dobrý nápad dať ma na konzervatórium. Ona však povedala „nie“. Vraj som príliš lenivá na to, aby som to zvládla. Dnes jej za to ďakujem. Myslím si, že niektorí pedagógovia mnohé talenty môžu „udusiť“, ak k nim nepristupujú individuálne. A potom na prejave alebo hre presne zistíte, že ten či onen je absolventom napríklad košického konzervatória... Česť výnimkám.

 

 

Stále milujem klavír a fascinujú ma bicie.

 

 

Ja texty nepíšem. Nemám to pravé textárske črevo, ktoré by vystihlo, čo túžim povedať hudbou. Dlhé roky spolupracujem s Vladom Krauszom, posledné tri roky s Rasťom Kopinom.

 

 

Jednoznačne musím mať vlastnú pracovňu. Kút, kde môžem zaliezť a robiť si svoje. 

 

 

V žiadnom prípade to nie je jednoduché rozhodnutie. Popísalo sa už o tom všeličo, takže ak sa nenahneváte, nebudem to ďalej rozvádzať. No vo všeobecnosti by sa človek mal pokúsiť citlivo načúvať svoje vnútro a podľa toho sa riadiť. Aj to je cesta k osobnému šťastiu.

 

 

Presne tak. Nie nadarmo sa hovorí, že človek musí najprv niečo stratiť, aby si spätne uvedomil, čo stratil.

 

Iste, ale nechcem sa k tomu vracať. Sú to boľavé a nezahojené rany a povedať namiesto toho nejakú spoločensky prijateľnú vetu, by bolo iba hlúpe klišé...

 

 

...a môj sólový debut sa volá Zodiak. Cez leto budeme hrať na množstve festivalov na Slovensku aj v Česku. Na jeseň plánujem koncertné turné, hoci v momentálnej situácii je veľmi ťažké zohnať finančné prostriedky. Takže uvidíme.

 

 

Joga je absolútne skvelá vec. Nedám na ňu dopustiť. Ono sa to nezdá, ale nie je jednoduché cvičiť ju správne. Po čase som sa krásne natiahla, vyrysovala sa mi postava a občas mi spôsobí svalovicu aj na miestach, o ktorých som netušila, že je to možné (smiech).

 

 

Ja si ju vychutnávať viem. Človek má mať priestor vnímať sám seba, naozaj si oddýchnuť.

 

 

Rozhodne.

 

Dovolenku mám za sebou, keďže leto bude v znamení koncertov. Možno pôjdem niekam na jeseň, vtedy je krásne.

 

Sponzorská Toyota Prius mi pribudla tento rok. Má hybridný motor, takže aspoň trošku šetrím životné prostredie. Veru, s Toyotou som veľmi spokojná. Je spoľahlivá, nikdy ma po žiadnej stránke nesklamala.

 

 

Keď jazdíme na koncerty, nikdy nešoférujem. Bola by som veľmi unavená. Ale čo sa týka mojej Corolly, najďalej som s ňou bola asi v Benátkach. A užila som si to!